Toto neobyčajné dobrodružstvo som podnikla s kamarátkou Erikou pred 8 rokmi, kedy som vlastne prvý krát v živote aj letela. Najprv z Viedne do Zurichu a potom 10 hodín priamym letom do Johanesburgu. V lietadle som samozrejme vôbec nespala a jediné na čo som stále myslela bolo: "Panebože, veď ja budem zajtra na safari!" :)
Pred tým, ako sme sa rozhodli kúpiť letenky, mali sme od nášho juhoafrického kamaráta Brada jasné inštrukcie. Ak chceme vidieť Safari, musíme prísť v jedinom možnom termíne koncom februára, pretože práve v tomto období tam jeho spolužiak zo školy (John, správca parku) nebude mať šéfa. Pre nás to znamenalo zaplatiť letenku, na mieste symblickou sumou prispieť na stravu, inak celý pobyt na safari bude grátis a navyše bez jediného turistu. Bol to presne ten typ ponuky, pri ktorom máte v hlave na 100 % jasno. Ber, čo ti život ponúka, lebo za lepších podmienok sa tam už nikdy nedostaneš.
Národný park Welgevonden Game Reserve leží severne od hlavného mesta Pretória. Vznikol vďaka vízii majiteľa jednej pôvodnej africkej farmy. Jeho zámerom bolo toto územie rozšíriť, úplne ho "očistiť" od akejkoľvek stopy ľudskej činnosti a poskytnúť lovu ohrozeným zvieratám bezpečné teritórium. Projekt bol dokončený o 13 rokov neskôr, v roku 1993 a vznikla tak rozmanitá obrovská rezervácia s rozhlohou 37.000 ha. Bol to vlastne prvý súkromný národný park v Južnej Afrike, do ktorého bolo kompletne presídlené jedno celé stádo slonov.
Táto súkromná rezervácia sa chváli zastúpením "veľkej päťky", do ktorej patrí: slon, lev, byvol, leopard a nosorožec. Leoparda a leva sme videli len v diaľke spokojne oddychovať, ale ostatní príslušníci safari sa nám postarali o dokonalý "náhradný" program.
Keď som sa na druhý deň zobudila, odhrnula závesy, musela som si poriadne pretrieť oči. Tieto 3 krásne zebry mi na privítanie priam "vpochodovali" do záberu a mne konečne došlo, kde sa práve nachádzam. Toto nie je ZOO, nie je tu žiadny plot či ohrada, tu som cudzincom na ich území ja, sú všade okolo. Som uprostred slobodného raja a keď budem nášmu sprievodcovi v pätách, nik si ma snáď nepomýli s "obedom".
Na safari platí totiž jedno zásadné pravidlo. Sprievodca musí mať pri sebe vždy ostrý náboj, nikdy nie slepý, keďže sa vopred nedá odhadnúť hmotnosť zvieraťa, ktoré bude potrebné "spacifikovať". Ak je človek v ohrození, zviera musí byť zastrelené. Ďalším pravidlom je - nikdy neopúšťať jeep, pokiaľ na to vyslovene sprievodca nedá súhlas. A práve v týchto prípadoch, keď turisti neuposlúchli a ohrozili tak svoj život, museli zvieratá zbytočne zomrieť. Títo spomínaní turisti si len z jeepu vybehli nafotiť spiacu levicu (zoom zrejme nestačil) a ideálne by bolo, keby ešte k tomu otvorila oči. Zobudili ju tlieskaním, načo sa vystrašená levica zahryzla najbližšiemu "fotografovi" do členku. Áno, boli to japonskí turisti, ale vraj ani iné národnosti nejdú príkladom v záchvate šialenstva za najlepším záberom.
Takto hlboko sa nám raz podarilo zapadnúť na 4 hodiny v obľúbenom terotóriu levov, v čase ich obeda, čo znamenalo ani na krok od auta. Ak bolo niekomu treba na záchod, mohol len za auto a podľa možnosti sa poponáhľať. Vtedy nám John porozprával príhodu, ktorou úspešne odľahčil celú situáciu. Jedna turistka nemeckej národnosti si potrebovala "odskočiť", avšak odmietla sa zdržiavať za jeepom a napriek zákazu odbehla za neďaleký krík. Pár sekúnd na to všeti turisti začuli hrôzostrašný výkrik a zbadali, ako sa ich "kolegyňa" so stiahnutými nohavicami (a bohužiaľ aj nohavičkami), snaží dostať k autu. Ona si totiž, nič netušiac, čupla na veľkú juhoafrickú žabu. Tej sa zrejme táto potupná situácia, v ktorej sa ocitla, vôbec nepáčila a tak s výskokom zaútočila do protismeru :)
Musím sa priznať, že tento slon ma naozaj fascinoval, pozorovali sme ho v tichosti veľmi dlho. Slony žijú zásadne v stádach. Ak sa však v prírode vyskytne osamelý jedninec, znamená to, že ho stádo z nejakého dôvodu vylúčilo - buď bol príliš agresívny alebo naopak, je v poriadnej depke a nevie sa zaradiť. Vtedy dokonca môžete v jeho očiach spozorovať veľké "slonie" slzy. Keď sa k nám napokon pomaličky priblížil, zamával ušami a zaklonil hlavu dozadu - John rýchlo vyštartoval. Vedel totiž, že tento slon nebude mať trpezlivosť s ďaľšou výstrahou.
Klíma je tu definovaná ako teplá až mierna. Najlepším obdobím na návštevu safari sú práve zimné mesiace s príjemnou teplotou okolo 23 stupňov. Vtedy je ešte všetko zelené, avšak tráva je už menej hustá, čo je ideálne pre pozorovanie zvierat.
Národný park sme si za tých pár dní prešli naozaj krížom krážom a mne niekedy táto juhoafrická krajina (až na tú červenenú pôdu) veľmi pripomínala domov. A tento záber mi zas pripomínal jeden zo šetričov obrazoviek Windows :)
Áno, aj v Afrike žije "hovnivál" (oficiálne Chrobák veľký). Na tejto fotke chcem však poukázať na úžasný zrak nášho sprievodcu Johna. Keď zbadal týchto "bojovníkov" v akcii (pre ktorých "voňavá" výhra vpravo znamenala všetko), neváhal, prudko zabrzdil a vytrhol mi foťák z rúk, so slovami: "Toto musíš mať v zábere, aj toto je juhoafrické safari!"
Hodiť sa na zem kvôli dvom hovniválom nedemonštruje len Johnovu neuveriteľnú zanietenosť, ale hlavne jeho úctu k akémukoľvek zvieraťu, bez rozdielu veľkosti a pozície v hierarchi zvieracej ríše.
Na tomto mieste som síce bola pred 8-mimi rokmi, ale doteraz si pamätám na každý jeden detail, zážitok, rozhovor, asociáciu, či emóciu, ktorú som tam pocítila. A doteraz túto skúsenosť považujem za "malý" zázrak, ktorý môj život veľmi obohatil. Pravdepodobne sa mi to už nepodarí nikdy zopakovať. Ale zas na druhej strane - život je niekedy naozaj plný prekvapení. Takže prečo nie: "Juhoafrické safari - dovidenia!"
Viac info o národnom parku Welgevonden Game Reserve: http://www.welgevondengamereserve.org
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára