Lyžovačka na Etne

... je len dôkazom o tom, že Sicíliu sa oplatí navštíviť naozaj v každom ročnom období. Práve v zime totiž táto krajina ponúka priaznivcom zimných športov naozaj vzácnu a neobvyklú skúsenosť. Lyžovanie na vulkáne s výhľadom na more je bez pochýb jeden z tých prírodných kontrastov, ktoré môžete zažiť len na jedinom mieste v Európe - na Etne.

Ďalšími krajinami, kde je možné niečo podobné absolvovať, je napríklad Chile, Japonsko, Rusko či Nový Zéland. Len pre predstavu, ako je to ďaleko, resp. blízko - let z Viedne do Catanie trvá 2 hodiny a potom ani nie hodinku autom na svah. Ubytovacích možností za rozumnú cenu sa dá nájsť naozaj požehnane a na svoje si prídu, vzhľadom na túto vzácnu vulkanicko-zimnú scenériu, určite aj nelyžiari.

Okrem lyžovania a snowboardingu tu nájdete množstvo trás určených pre freeride, skialp, dokonca sa tu nachádza veľa bežkárskych tratí. S výstrojou si tiež netreba robiť starosti, všetko si môžete požičať na mieste. Keďže ja som cestovala len s príručnou batožinou, požičala som si naozaj všetko - od prilby, lyžiarok, lyží, palíc až po vetrovku. 

Zvláštnosťou je, že koncept apres ski barov a drahých reštaurácií na vulkáne ešte nenašiel uplatnenie. Nájdete tu len to nevyhnutné. Požičovňu, bufet, toalety a samozrejme stánok so suvenírmi z lávových kameňov. O zvyšok sa postará toto magické miesto samo, tu naozaj okrem ticha a radosti z lyžovania nič nepotrebujete.

Na Etne to s počasím býva dosť nestabilné, ak chcete ísť na istotu, určite treba vyštartovať skoro ráno, okolo obeda už môžete natrafiť na výraznú oblačnosť. Taktiež sa odporúča sledovať snehové správy, pretože tu žiadne snežné delá s umelým snehom nenájdete. V prípade zmeny teploty vzduchu, vám nik nezaručí nepretržitú prevádzku lyžiarskeho strediska. A navyše, na tomto mieste sú zjazdovky zrejme vyhrievané aj z vnútra sopky :).

Vo vyššej polohe svahu nás lyžovalo veľmi málo. A možno k tomu dopomohol aj tento vlek, ktorý na prvý pohľad vyzeral ako naša klasická "Poma". Avšak bez automatického podávača, ktorý by uľahčil jeho včasné uchytenie, bez senzora so semaforom, bez obsluhujúceho personálu. To by podstate nevadilo, išlo skôr priam o kozmickú rýchlosť, akou tieto teleskopické tyče štartovali. 

V duchu som si hovorila "Preboha! Toto nemám šancu chytiť!". Ešte raz som sa poobzerala, či naozaj neuvidím nejakého zamestnanca, ale všimla som si len skupinku za mnou stojacich vystrašených Talianov, ktorí čakali, čo budem robiť. Nuž, zhlboka som sa nadýchla, napočítala do troch a s hlasným výkrikom"Uaaaaaaaaa!" som to našťastie dala. Muselo to vyzerať zrejme dosť odstrašujúco, keďže moje "publikum" napokon dalo prednosť pohodlnej sedačke v nižšej nadmorskej výške :).

Počiatočné problémy s vlekom mi vynahradila táto priam nadpozemská scenéria, dokonalý prírodný sneh a pocit, že svah je len môj. A to všetko v kombinácii s čiernymi lávovými kameňmi, zelenými roklinami, s vystúpenými krátermi, ktoré len znásobovali pocit uvedomenia si, kde sa práve nachádzam. Lyžovať a pozerať popritom na more - na to som si síce musela chvíľu zvykať, ale dlho to samozrejme netrvalo.

Bol to naozaj sugestívny zážitok, pri ktorom som pocítila vďačnosť voči osudu, voči sebe za občasné návaly spontánnosti a v neposlednom rade voči tomuto úžasnému prírodnému úkazu, vďaka ktorému šport, ktorý mám tak rada, nabral úlpne iný rozmer.

Arrivederci Etna!

Lyžiarske strediská:
Stazione Sciistica Etna Sud di Nicolosi, 1.910-2.700m
Stazione di Etna Nord, Linguaglossa, 1.800-2.317m 
www.etnasci.it

Spomienky na Afriku, II.

Počas výletu do Juhoafrickej rebubliky sa nám podarilo navštíviť aj Lion Park v Pretórii, ktorý je špecifický tým, že v ňom môžete zblízka pozorovať voľne žijúce levy. Poslaním tohto parku je poskytnúť pre domácich a zahraničných návštevníkov príležitosť dozvedieť sa viac o živote kráľa zvierat. Aj preto sem okrem turistov chodia početné školské exkurzie. Len si predstavne absolvovať hodinu prírodovedy priamo medzi levmi, paráda! 

Dôvodom, prečo je možné dostať sa do ich blízkosti je fakt, že väčšina z nich žije v parku od malička. Tieto mláďatá boli v prírode odchytené a zachránené pred uhynutím. Buď preto, že boli odvrhnuté matkami alebo im rodičov zastrelili pytliaci.

Levy tu žijú úplne voľne, ale keďže sa v ich blízkosti nenachádza iný druh zvierat, sú v pravidelných intervaloch kŕmené zamestnancami parku. Každopádne vedia dať najavo, kedy sú rušení, akurát s vami nekomunikujú ako s potencionálnou korisťou, ale "len" ako s nežiadúcim votrelcom. Inak všimnite si leva vľavo, takto vyzerá adolescent, ktorému ešte nedorástla hriva.

V Lion parku bolo možné sa pohybovať len veľmi pomaly a v určených trasách na vlastnom osobnom aute, ale s jedným striktným pravidlom: okná museli byť stiahnuté len minimálne - tak, aby cez ne prešiel objektív. Inak, v prípade akéhokoľvek útoku, každý za seba zodpovedá sám. 

Hovorí sa, že je veľmi ťažké odfotiť leva z krátkej vzdialenosti, keď sa na vás pozerá. Keď sa vám uprene zadíva do očí, jednoducho kapitulujete a sklopíte zrak. Povedala som si, že túto fámu zlomím. Keď sa však na mňa tento levisko zahľadel, zostala som naozaj paralyzovaná. Boli sme od seba vo vzdialenosti sotva 2 metrov. Zrazu som uvidela zosobnenie obrovskej sily, rešpeku a majestátnosti v jednom. Ruky s foťákom mi rezignovane klesli dolu, pár sekúnd sme sa na seba dívali a mne sa rozbúchalo srdce tak, že to musel počuť aj on. Nakoniec mierne pootočil hlavu a dovolil mi tak dokončiť to, čo som zamýšľala. Áno, vyhral. Ale tak trochu aj ja. Tento priamy očný kontakt bol pre mňa oveľa väčším zážitkom, ako jeho 100 fotografií.

Prvý krát v živote som uvidela bieleho leva práve tu. Kvôli svetlému pigmentu sú takéto levie mláďatá v pre iných dravcov až príliš nápadné a tým pádom v častom ohrození. Nejde však o typických albínov, ale o iný typ genetickej mutácie, ktorá sa napríklad vyskytuje aj u bielych tigrov. Biele levy sa nachádzajú v mnohých ZOO po celom svete. Nedávno sa však rozbehla iniciatíva vrátiť ich späť na územia ich pôvodného výskytu, kde sú dokonca miestnymi kmeňmi považované za posvätné. 

Lion park v Pretórii je v podstate obrovská ZOO, kde človek môže byť so zvieratami v priamej interakcii. Všetky komerčné aktivity, ktoré sa tu pre turistov organizujú majú jasný zámer - generovať peniaze na záchranu týchto vzácnych zvierat, na výskumné programy vo voľnej prírode a v neposlednom rade na vzdelávacie aktivity pre školy. Som si istá, že získať rešpekt k ochrane zvierat, k úžasnému prírodnému dedičstvu, na ktoré majú byť juhoafričania právom hrdí, je na tomto mieste tou najľahšou a najprirodzenejšou cestou.

Spomienky na Afriku, I.

Toto neobyčajné dobrodružstvo som podnikla s kamarátkou Erikou pred 8 rokmi, kedy som vlastne prvý krát v živote aj letela. Najprv z Viedne do Zurichu a potom 10 hodín priamym letom do Johanesburgu. V lietadle som samozrejme vôbec nespala a jediné na čo som stále myslela bolo: "Panebože, veď ja budem zajtra na safari!" :) 

Pred tým, ako sme sa rozhodli kúpiť letenky, mali sme od nášho juhoafrického kamaráta Brada jasné inštrukcie. Ak chceme vidieť Safari, musíme prísť v jedinom možnom termíne koncom februára, pretože práve v tomto období tam jeho spolužiak zo školy (John, správca parku) nebude mať šéfa. Pre nás to znamenalo zaplatiť letenku, na mieste symblickou sumou prispieť na stravu, inak celý pobyt na safari bude grátis a navyše bez jediného turistu. Bol to presne ten typ ponuky, pri ktorom máte v hlave na 100 % jasno. Ber, čo ti život ponúka, lebo za lepších podmienok sa tam už nikdy nedostaneš. 

Národný park Welgevonden Game Reserve leží severne od hlavného mesta Pretória. Vznikol vďaka vízii majiteľa jednej pôvodnej africkej farmy. Jeho zámerom bolo toto územie rozšíriť, úplne ho "očistiť" od akejkoľvek stopy ľudskej činnosti a poskytnúť lovu ohrozeným zvieratám bezpečné teritórium. Projekt bol dokončený o 13 rokov neskôr, v roku 1993 a vznikla tak rozmanitá obrovská rezervácia s rozhlohou 37.000 ha. Bol to vlastne prvý súkromný národný park v Južnej Afrike, do ktorého bolo kompletne presídlené jedno celé stádo slonov.

Táto súkromná rezervácia sa chváli zastúpením "veľkej päťky", do ktorej patrí: slon, lev, byvol, leopard a nosorožec. Leoparda a leva sme videli len v diaľke spokojne oddychovať, ale ostatní príslušníci safari sa nám postarali o dokonalý "náhradný" program.

Keď som sa na druhý deň zobudila, odhrnula závesy, musela som si poriadne pretrieť oči. Tieto 3 krásne zebry mi na privítanie priam "vpochodovali" do záberu a mne konečne došlo, kde sa práve nachádzam. Toto nie je ZOO, nie je tu žiadny plot či ohrada, tu som cudzincom na ich území ja, sú všade okolo. Som uprostred slobodného raja a keď budem nášmu sprievodcovi v pätách, nik si ma snáď nepomýli s "obedom".

Pozorovať zvieratá sme na jeepe vyrážali 2x za deň. Skoro ráno a v podvečer, kedy boli najviac aktívne, pretože sa presúvali za potravou. Naša šanca vidieť ich bola takto oveľa vyššia. Medzi týmito výjazdami sme sa veľa rozprávali o zvieratách, o živote v národnom parku, o Johnových skúsenostiach s turistami a o rôznych situáciách, ktoré boli zábavné a žiaľ, niektoré aj tragické.

           

Na safari platí totiž jedno zásadné pravidlo. Sprievodca musí mať pri sebe vždy ostrý náboj, nikdy nie slepý, keďže sa vopred nedá odhadnúť hmotnosť zvieraťa, ktoré bude potrebné "spacifikovať". Ak je človek v ohrození, zviera musí byť zastrelené. Ďalším pravidlom je - nikdy neopúšťať jeep, pokiaľ na to vyslovene sprievodca nedá súhlas. A práve v týchto prípadoch, keď turisti neuposlúchli a ohrozili tak svoj život, museli zvieratá zbytočne zomrieť. Títo spomínaní turisti si len z jeepu vybehli nafotiť spiacu levicu (zoom zrejme nestačil) a ideálne by bolo, keby ešte k tomu otvorila oči. Zobudili ju tlieskaním, načo sa vystrašená levica zahryzla najbližšiemu "fotografovi" do členku. Áno, boli to japonskí turisti, ale vraj ani iné národnosti nejdú príkladom v záchvate šialenstva za najlepším záberom.

Takto hlboko sa nám raz podarilo zapadnúť na 4 hodiny v obľúbenom terotóriu levov, v čase ich obeda, čo znamenalo ani na krok od auta. Ak bolo niekomu treba na záchod, mohol len za auto a podľa možnosti sa poponáhľať. Vtedy nám John porozprával príhodu, ktorou úspešne odľahčil celú situáciu. Jedna turistka nemeckej národnosti si potrebovala "odskočiť", avšak odmietla sa zdržiavať za jeepom a napriek zákazu odbehla za neďaleký krík. Pár sekúnd na to všeti turisti začuli hrôzostrašný výkrik a zbadali, ako sa ich "kolegyňa" so stiahnutými nohavicami (a bohužiaľ aj nohavičkami), snaží dostať k autu. Ona si totiž, nič netušiac, čupla na veľkú juhoafrickú žabu. Tej sa zrejme táto potupná situácia, v ktorej sa ocitla, vôbec nepáčila a tak s výskokom zaútočila do protismeru :)

Musím sa priznať, že tento slon ma naozaj fascinoval, pozorovali sme ho v tichosti veľmi dlho. Slony žijú zásadne v stádach. Ak sa však v prírode vyskytne osamelý jedninec, znamená to, že ho stádo z nejakého dôvodu vylúčilo - buď bol príliš agresívny alebo naopak, je v poriadnej depke a nevie sa zaradiť. Vtedy dokonca môžete v jeho očiach spozorovať veľké "slonie" slzy. Keď sa k nám napokon pomaličky priblížil, zamával ušami a zaklonil hlavu dozadu - John rýchlo vyštartoval. Vedel totiž, že tento slon nebude mať trpezlivosť s ďaľšou výstrahou.

Klíma je tu definovaná ako teplá až mierna. Najlepším obdobím na návštevu safari sú práve zimné mesiace s príjemnou teplotou okolo 23 stupňov. Vtedy je ešte všetko zelené, avšak tráva je už menej hustá, čo je ideálne pre pozorovanie zvierat.

Národný park sme si za tých pár dní prešli naozaj krížom krážom a mne niekedy táto juhoafrická krajina (až na tú červenenú pôdu) veľmi pripomínala domov. A tento záber mi zas pripomínal jeden zo šetričov obrazoviek Windows :)

Áno, aj v Afrike žije "hovnivál" (oficiálne Chrobák veľký). Na tejto fotke chcem však poukázať na úžasný zrak nášho sprievodcu Johna. Keď zbadal týchto "bojovníkov" v akcii (pre ktorých "voňavá" výhra vpravo znamenala všetko), neváhal, prudko zabrzdil a vytrhol mi foťák z rúk, so slovami: "Toto musíš mať v zábere, aj toto je juhoafrické safari!"

Hodiť sa na zem kvôli dvom hovniválom nedemonštruje len Johnovu neuveriteľnú zanietenosť, ale hlavne jeho úctu k akémukoľvek zvieraťu, bez rozdielu veľkosti a pozície v hierarchi zvieracej ríše. 

Na tomto mieste som síce bola pred 8-mimi rokmi, ale doteraz si pamätám na každý jeden detail, zážitok, rozhovor, asociáciu, či emóciu, ktorú som tam pocítila. A doteraz túto skúsenosť považujem za "malý" zázrak, ktorý môj život veľmi obohatil. Pravdepodobne sa mi to už nepodarí nikdy zopakovať. Ale zas na druhej strane - život je niekedy naozaj plný prekvapení. Takže prečo nie: "Juhoafrické safari - dovidenia!"

Viac info o národnom parku Welgevonden Game Reserve: http://www.welgevondengamereserve.org